Kedy sa má povedať stop?

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi riekami a za siedmimi drakmi a ešte ďalej žilo jedno dievča. Žilo si život aký vedie každý z nás, raz tragédia, raz zasa rozprávka hodná aj tej najspanilejšej  princeznej, raz hore a raz zase dole ale niekedy to dokonca iba tak stagnovalo a tak si žila....

Nie, nie toto nieje žiadna rozprávka o dospievajúcom dievčati, toto je iba príbeh o mne. Nenazval by som to ani tak príbehom skôr iba takou mojou otázkou, ktorá mi vybieha v poslednej dobe stále pred oči ako nejaký semafór. 

Som dievča 18 ročné, mám dve oči, dve ruky, dve nohy, dvojo uší..... rozum bohužiaľ iba jeden (zaujímavé, že toho nám boh nenadelil viac) a ako každá žena, som rada že už v 18 sa tak môžem nazývať aj keď si ešte rada ponechávam pomenovanie dievča, riešim svoj vzhľad. Krivé zuby (no čo už), pekné oči (treba si nájsť aspoň jednu vec ktorá sa vám páči, ja som si našla iba oči :D), malé peri, trochu pretiahnutá tvár a tak ďalej... 

Tieto veci bohužiaľ nejak nezmením, na to som prišla už v 13 že zuby ostanú na svojom mieste, nos sa nezmenší (bohužiaľ ešte narástol) a že vždy budem z profilu vyzerať presne ako môj brat ... odstrašujúce. 

Našla som však vec ktorú by som mohla zmeniť svojim úsilím a pevnou vôlov. Už v 13 rokoch som si všimla že moja postava sa mení a verte tomu, vôbec nie k lepšiemu. Papať mi chutilo a preto bruško rástlo a stehienka sa o seba obtierali jedna radosť. Hrôza. Povedala som si A DOSŤ. Toto na sebe dokážem zmeniť. Čiže už od 13 rokov ma začala zaujímať moja váha a všetko okolo toho. Hľadanie článkov o chudnutí, cvičenie a podobne. Lenže v takom veku ešte nemám pevnú vôľu a sladké stále chutí a tak to nejak nešlo. 

Padlo pre to veľa nárekov, túžob, zlosti a niekedy som sa vybrala aj do lekárne pre nejaké extra prípravky ktoré vraj pomôžu zhodiť pár kíl. To som už mala 15 rôčkov a chcela zhodiť nejakým zázračným prútikom. Ale čarovnú pilulku ešte nevynašli, bohužiaľ, a tak mi iba ostávala dozrieť. Áno v tomto bode to bolo jediné čo som potrebovala. 

A ako som rôčkami zrela, ako šťavnaté ovocie, prichádzala som na to čo je správne a čo nie. V 15 som si uvedomila, že svet je zlý keď tak ubližuje zvieratám a to by im mal ďakovať, že im poskytujú potravu. No najlepšie prezretie v mojom živote. Tak a od vtedy som vegetariánkou. V 16 prišla zdravšia strava, ktorá ma uchvátila ešte viac v 17, kde prišla jóga a rozhodnutie že raz v živote sa stanem jógovou inštruktorkou a budem pomáhať po duševnej stránke ľuďom, keďže sama mám na duši pár šrámov a viem aké je dôležité mať zdravú dušu, myseľ. A tak v tomto všetkom som si všimla že kilečká išli konečne po toľkých rokoch dole. Ale nebol to môj ešte vysnívaný cieľ tak som sa rozhodla dosiahnuť ho zdravým rozumom, čiže zdravou stravou a cvičením. Už nie len jógou, aj posilňovaním, behaním .... 

Myslela som si že všetko ide ako po masle, cukor som znížila na minimum, strážila som si čo papám a papala som iba samé zdravé veci a pekne cvičila. 

Zrazu mi ľudia však začali hovori, že sa nejak strácam, že už by som to nemala preháňať. A musím sa priznať trochu som to začala preháňať. Už som začala vylučovať aj zdravé veci a prešla na nízko sacharidovú diétu, pila veľa vody a cvičila. Mama je zo mňa na prášky, ale tá bola už na prášky pri prvej zmienke vegetariánstva :D. 

No ale teraz tu tak sedím ako 18 a pol ročná a zisťujem kde je vlastne ten môj cieľ. Kedy tomu všetkému povedať STOP? A čo vlastne znamená to STOP? 

Dlhú dobu som sa vyhýbala váhe, s tou som sa nekamarátila, hlavné bolo pre mňa to čo vidím a ja vždy vidím že ešte by sa tu tam dalo ubrať. No proste klasická nespokojnosť so všetkým. Ale dnes som sa postavila na tú váhu a zistila som zaujímavú vec. Pri mojej výške 172 cm vážim 50 kíl a rozmýšľam, že či už by to naozaj nechcelo povedať stop. Ale ľudia viete na čo som prišla. Ja už po tých rokoch neviem čo je to stop....